Ak ukončí profesionálny tenista kariéru, môže sa zdať, že jedným z najlepších a najlogickejších riešení je okamžite načať kariéru trénera. Nie je to však také jednoduché, ako to vyzerá na prvý pohľad. Svoje o tom vie šéftréner bratislavskej akadémie LOVE 4 TENNIS Erik Csarnakovics, ktorý hovorí o viacerých nástrahách tejto práce a o tom, čo by poradil začínajúcim trénerom, kedysi hráčom.

V čom spočíva náročnosť prechodu od hrania k trénovaniu?

„Práca tenisového trénera nie je niečo samozrejmé. Hocikto sa nemôže stať zverolekárom, fyzikom alebo umelcom. Toto je podobné. Navyše to, že ste boli tenista, vás ešte nepredurčuje k trénovaniu. Základný rozdiel je v tom, že ako hráč máte za úlohu pracovať sám na sebe, ale ako kouč pracujete na niekom inom. Je to úplne odlišná činnosť. Hráči-tréneri zistia, aké ťažké je pracovať s niekým iným a aké relatívne ľahké mohlo byť pracovať len sám na sebe. Potom sa často stáva, že mladí tréneri, ktorí skončili kariéru v dvadsiatichtroch rokoch, opäť začnú hrať.“

Prečo sa k tomu vrátia?

„Lebo im chýba súťaženie. Ale najmä preto, že trénovanie síce vyzeralo zvonku jednoducho, ale pri pohľade zvnútra to tak už nebolo.“

Prečo sa stávajú u vás hráči trénermi?

„Počas ôsmich rokov existencie našej akadémie som stále myslel na to, že náš tím treba dopĺňať. Stále sa rozrastáme, máme kvalitnejších a kvalitnejších členov. Potom máme automaticky dopyt po ďalších odborníkoch a tréneroch. Je stále náročnejšie nájsť niekoho, kto sa hodí do tímu, lebo je iné byť osobným trénerom a iné je trénovať v akadémii. Toto je pre nás najschodnejšia alternatíva. Keď hráč stagnuje, prípadne sa rozhodne pre ukončenie kariéry či štúdium a my vidíme, že sa na to typovo hodí, odporučíme mu to. Musí žiť tenisom a vzdať sa svojho ega. Postupne ho zapracujeme do systému, najprv ako asistenta s ľahšími úlohami. Výhodou je, že už pozná metodiku, ktorú používame a ktorou sa odlišujeme od iných akadémií. Plus pridáva svoju hernú skúsenosť, čo je pre nás veľmi zaujímavé.“

Čo si od toho sľubujete a od koho konkrétne?

„Máme u nás už druhú generáciu trénerov, bývalých hráčov, ktorí pomáhajú akadémii a ktorí môžu pomôcť slovenskému tenisu ako celku. Z mien by som spomenul Filipa Havaja, ktorý pôsobí aj pri slovenskom fedcupovom tíme. Cestoval už s Hantuchovou, Bencicovou, Šafářovou, teraz pomáha ako sparing tréner Lackovi. Má zázemie v LOVE 4 TENNIS a u nás spolupracuje s juniormi. Ďalším adeptom je Miloš Mečíř, ktorý sa zranil a teraz nemôže hrať. Venuje sa našim starším žiakom a juniorom. Spomeniem aj Švajčiara Tima Srkalu, ktorý trénuje brata Bencicovej – Briana.“

Ako vnímate vyjadrenie, že keď je niekto dobrý hráč, bude aj dobrý tréner?

„To je to isté, ako keby ste povedali, že bývalý dobrý hráč bude raz dobrý manžel, alebo rodič. Alebo že bude dobrý biznismen, lebo sa vždy vedel počas zápasov dobre rozhodnúť. Vynikajúci tenisti majú aj nevýhodu, veľakrát majú veľké ego. No keď chcete pristupovať k trénovaniu seriózne, musíte potlačiť ego. Musíte rozmýšľať nad druhou osobou, nie nad sebou. Váš úspech prichádza nepriamo prostredníctvom zverenca. Bývalí tenisti majú, samozrejme, aj výhody. Poznajú turnaje, miesta, trénerov, majú kontakty. Vedia, ako funguje kolotoč tenisu. Ľahšie sa vžijú do kože zverenca. Ja si preto zvyknem rád zahrať na výjazde so zverencom, aby som zistil, aké sú kurty, lopty i podmienky.“

Čo je predpokladom kvalitného trénerstva, aké vôľové a odborné znalosti?

„Tu by som spomenul rozdiel medzi trénerom a koučom. Keď hovoríme o trénerovi, ide o menej faktorov. Rieši sa technika, úder, iba tenis, je to izolovanejšie. Čím je však človek lepším koučom, tým väčší záber má. Nie každý hráč má okolo seba tím ako Djokovič. Ale aj tak hovoríme o špičkových tenistoch v Top 50, ktorí potrebujú človeka so širokým záberom. Musí sa rozumieť životospráve, kondičnej príprave, zápasovej taktike, manažérskej práci vrátane rezervácie letov, hotelov či dohadovania sparingov. V neposlednom rade musí podržať zverenca po psychickej stránke a musí vedieť, kedy pritvrdiť. Toto všetko by mal ovládať dobrý kouč. Mať na zreteli každý aspekt spolupráce so zverencom.“

V čom ste ako akadémia jedinečná v prístupe k trénerom alebo zverencom?

„U nás sa stále snažíme spestriť činnosť akadémie. To nás posúva dopredu. Teraz sa konkrétne venujeme poradenstvu alebo koordinačnej činnosti tréningového procesu. Prichádzajú k nám rodičia alebo tréneri, ktorí sa chcú poradiť o smerovaní svojho tréningu. Na klientove želanie zhodnotíme stav hráča a navrhneme riešenia použitím našej metodiky a prístupu. Tento spôsob koordinácie nás baví, pretože je šitý na mieru konkrétneho hráča a prináša rýchle zlepšovanie. Hlavne u našich mladších zverencov, ktorí nemajú zázemie a nemôžu zostať mimo domova v akadémii. Je to veľmi prospešné. Dostanú nový impulz, zrýchľuje sa tak napredovanie a komplexnosť ich budúceho smerovania.“

Aké rady dávate mladým trénerom?

„My sa nesnažíme vstupovať do spôsobu, akým tréner vedie tréning. Máme vypracovaný program týždňového cyklu.  Úlohou trénera je viesť zverenca touto metódou. Spôsob, ako to bude viesť, závisí od jeho schopností, znalostí a osobnosti. Kontrolujeme, či tréning dosahuje požadovanú intenzitu, či sa neprekročila, či je dostačujúca prísnosť. Chceme, aby sa tréner pohyboval v určitých mantineloch. Je však dôležité, aby sa netrénovalo podľa jednej schémy, ale aby dal do toho svoje znalosti a jedinečnosť.“

Čo podľa vás robia zle niektorí tréneri, bývalí hráči, ktorým ste boli aj vy? Čoho sa treba vyvarovať?

„Základná chyba je tvrdenie, že už to viem robiť! Čím dlhšie robím trénera, zisťujem, čo ešte neviem. Svojho času som mal výhodu v tom, že som trénoval Jarmilu Gajdošovú pod dozorom pána Kukala, od ktorého som sa veľa naučil. Nielen zverenec, ale aj tréner by mal na sebe robiť. Druhou chybou je, keď sa bývalý hráč zo svojho zverenca snaží vytvoriť vlastnú kópiu. Snažím sa, aby sa toho naši tréneri vyvarovali, lebo každý hráč je osobnosť. Každý má pred sebou nový príbeh.“