Som presvedčený o tom, že dôležité momenty v kariére ešte netreba riešiť u detí. Podľa mňa má byť šport do puberty najmä zábavou. Až keď sú po puberte sami schopné kriticky myslieť a rozhodovať sa, čo so svojím životom, potom nastávajú prvé dôležité chvíle. O tých mojich sa dozviete viac v nasledujúcich riadkoch.

Moja osobná skúsenosť je, že najťažšie je prekonať obdobie medzi 15 a 20 rokom života. Vtedy to zabalí väčšina ľudí, pretože sa hneď neuchytia na medzinárodných turnajoch. Veľa z nás skončí s kariérou aj vtedy, keď prichádza prechod k mužskému resp. ženskému tenisu.

Ako žiak som bol vždy medzi štyrmi najlepšími v ročníku. Vo veku 14 až 17 rokov som mal počas každej sezóny nejaký vážny zdravotný problém.

Vyoperovali mi slepé črevo, dvakrát som pol roka nehral pre problémy s chrbtom. Počas jednej sezóny mi zase robili menší zákrok na srdci. V tom období som bol na kurte málo. Až keď som mal 18 rokov, znovu som dostal chuť viac trénovať. Odtrénoval som jednu dobrú zimu a prebojoval som sa medzi slovenskú juniorskú špičku. Bol som asi tretí či štvrtý. Povedal som si, že to skúsim, lebo rodičia ma podporovali. Nevytvárali na mňa tlak a tenisu som sa venoval, lebo ma bavil.

Keď som mal 18 rokov, hral som ešte na niekoľkých juniorských turnajoch. Zo štyroch podujatí som sa dostal do prvej svetovej juniorskej stovky, ale pre nedostačujúci renking som nestihol absolvovať grandslamy. Na ich kvalifikácie som nešiel.

Vydarený vstup do mužského tenisu

Mal som 19 rokov, keď som zažil prvú mužskú sezónu, ktorú som ukončil okolo 690. miesta. To som považoval za celkom vydarený vstup do mužského tenisu. Pamätám si, že som sa v tom roku asi osemkrát kvalifikoval do hlavnej súťaže turnajov Futures a potom som prehral hneď v prvom kole. Vyhral som možno 20 zápasov v kvalifikáciách, no nezískal som za ne ani jeden bod, čo som vtedy znášal dosť ťažko. Väčším problémom bol pre mňa prechod na challengerovú úroveň. Trvalo mi ďalšie tri sezóny, pokiaľ som uhral prvé výsledky na challengeroch a mohol som ich hrávať pravidelnejšie. Ak majú hráči jeden, dva alebo aj 6 ATP bodov a hrajú iba turnaje Futures, tak by sa mali ísť minimálne pozrieť na vyššiu úroveň, alebo v lepšom prípade si na nej i zahrať. Rozdiely medzi jednotlivými úrovňami (Futures, challengere, ATP) sú na jednej strane obrovské, ale nie až také veľké, ako si myslí mnoho ľudí.

Mal som zhruba 23 rokov, keď som sa snažil prebojovať stabilne do prvej tristovky, chcel som hrať challengerovú úroveň a vyskúšať aj nejaké podujatia ATP. Disponoval som dobrým zázemím, trénoval som v NTC. Mal som výborného kondičného trénera Maroša Molnára. Podporovalo ma veľa ľudí, ale cítil som na seba tlak, aby som mal výsledky. Nevedel som však nájsť spôsob, ako by som dlhodobo trénoval. Dva mesiace to vyzeralo dobre, potom som sa zranil a tento cyklus sa opakoval.

Dôležitý je dlhodobý progres a pozitívny prístup

Zverencom hovorím, že najťažšie je zachovať si dlhodobý progres. Je síce fajn, keď hráč trénuje 3 týždne kvalitne doma, no potom príde na turnaj a tam okrem zápasov len oddychuje. Veľmi ťažké je taktiež udržať si pozitívny prístup po prehraných zápasoch, keď sa môže na najbližšie stretnutie čakať aj týždeň.

Treba trénovať dlhodobo – mesiac, polrok, rok a nie pár týždňov.

Tenista si má nájsť dlhodobý cieľ na rok až dva, mať kontinuitu a vytvoriť si pohodu a dobre trénovať nielen doma, ale aj na turnajoch. Keď som prehral, veľmi ťažko som zvládal čakanie na ďalší týždeň. Jedným s dôvodov bolo, že som cestoval sám. Vždy je lepšie cestovať s niekým. Počas sezóny prídu aj dobré, aj ťažké chvíle – dôležité momenty – ktoré môžu človeku veľmi pomôcť, ale hráča i znechutiť. Práve preto sa treba sústrediť na sezónu ako celok. Treba mať dlhodobú víziu, naučiť sa zvládať všetky úskalia tenisového života, zachovávať si pozitívnu náladu, lebo sezóna je dlhá.

Treba byť k sebe prísny deň čo deň, ale zároveň sa tenisom baviť. To sa vždy ľahšie zvláda s niekým, kto sa na zápas, turnaj či terajšie obdobie vie pozrieť viac s nadhľadom ako hráč samotný.

Zdravotné problémy, štúdium a návrat

Keď som mal 23 rokov, mal som toho pre zdravotné problémy plné zuby. Zranil som si lakeť, bolo to vážnejšie, ako to najprv vyzeralo a tri mesiace som nehral vôbec. Pre dlhodobú absenciu na turnajoch ma vyradili z NTC. Vtedy som si povedal, že idem študovať.

Na tenis, pretože ho mám veľmi rád, som, samozrejme, úplne nezanevrel. Po odznení problémov s lakťom som sa pomaly vrátil na dvorce. Vtedy sa zmenil môj prístup k trénovaniu.

Hrával som menej, pretože som chodil aj na Vysokú školu a robil som viac športových aktivít mimo dvorca ako predým. Aj na dvorci som zmenil prístup. Sám som si určil veci, v ktorých som sa chcel zlepšiť. Na tréningoch som sa viac sústredil a sám som si plánoval ich zameranie. Vždy som si určil jeden, dva, maximálne 3 nové údery, ktoré som sa chcel za mesiac naučiť.

Bral som to tak, že veci, ktoré už viem, sa nezabúdajú, len ich treba z času na čas oprášiť. Veľkou zmenou bolo aj to, že som tréningy začal viac prispôsobovať tomu, ako som sa fyzicky cítil. Keď som sa po čase začal cítiť lepšie, občas som vycestoval na malé turnaje v okolí, ale prioritou bolo pre mňa stále štúdium . Vďaka novému prístupu som si zlepšil kondíciu. Takmer všade som chodieval na bicykli a cítil som sa lepšie a lepšie.

Rebríčkové maximum a prvý turnaj ATP

Ako 25-ročný som uhral niekoľko kvalitných výsledkov a v polovičke sezóny som sa dostal na moje nové maximum v rebríčku ATP. Splnil som si veľký sen a na jeseň som si zahral aj keď len v kvalifikácii grandslamového turnaja. Neskôr sa mi podarilo kvalifikovať vo Viedni prvýkrát do hlavnej súťaže turnaja ATP. Na konci sezóny som si dal pauzu a povedal som si, že sa pokúsim dobre pripraviť na ďalšiu sezónu.

Tá potom bola moja najlepšia v živote. Zahral som si kvalifikácie všetkých grandslamov a potom, čo sa mi podarilo prebojovať do hlavnej súťaže na Roland Garros, som sa rozhodol, že škola pôjde bokom. Začal som sa znovu naplno venovať tenisu. Počas ďalšej sezóny však prišli zdravotné problémy s chrbtom, pre ktoré už rok nesúťažím.

Dalo sa predísť zraneniam?

Pravdupovediac neviem, či som mohol nejako predísť väčšine mojich zdravotných problémov. Počas kariéry som cítil, že mi najviac chýba základná kondícia. Nikdy som sa nedostal do štádia, kedy by som odtrénoval toľko ako ostatní, aj keď som sa snažil. V období puberty mi hovorilo niekoľko doktorov, že sa nebudem môcť venovať športu pre môj zdravotný stav. Mňa však vždy bavilo hrať tenis a súťažiť a cestu som si našiel. Mal som výborného kondičného trénera Maroša Molnára, s ktorým som pri trénovaní zažil veľa zábavy.

Keby som mohol, ešte stále hrám.Teraz čakám, ako to bude s mojím chrbtom. Stále sa o seba starám, cvičím a robím športy, ktoré prospievajú môjmu chrbátu. Koncom leta budem hrať ligu v Nemecku a potom uvidím, či sa ešte pokúsim o návrat.

Momentálne vediem talentovaných juniorov v klube LOVE 4 TENNIS, kde som aj ja prežil najlepšie roky svojej kariéry. Mladým chalanom často radím, že tak, ako sa nedá v zápase vyhrať každá loptička, tak sa ani v sezóne nedá vyhrať každý zápas a turnaj. Ak človek uhrá niekoľko dobrých výsledkov v rade, zväčša sa posunie o kategóriu vyššie, kde bude mať opäť ťažších a vyrovnanejších súeprov. Na to, aby sa posunul o kategóriu vyššie, stačí uhrať 5-7 dobrých výsledkov za rok. Napríklad veľa svetových hráčov končí sezónu bez turnajového víťazstva s len mierne pozitívnou alebo vyrovnanou zápasovou bilanciou a sezónu nakoniec zhodnotia ako vydarenú. Aj o tom je pozitívny prístup k trénovaniu a zápasom.

Autor: Miloslav Mečíř ml., profesionálny tenista a tréner juniorov