„Z tenisových kurtov som sa nevytratil. Naopak, trávim na nich viac času, ako kedykoľvek predtým, ale už len ako tréner. Po zdravotnej stránke som na tom dobre. Stále sa snažím okrem koučovania športovať, ale už mi zdravie nedovoľuje venovať sa športu na profesionálnej úrovni.“

Federer si dal na pol roka pauzu a teraz ničí všetkých konkurentov. Nemotivuje ťa to? Neuvažuješ občas, že by to predsa len ešte mohlo ísť?

„To, čo Federer momentálne predvádza na dvorcoch, je neuveriteľné a inšpirujúce, určite nielen pre mňa. Ja už, bohužiaľ, ak nepočítam poslednú sezónu, keď som odohral iba 7 turnajov, pauzujem 2 roky. Napriek tomu, že pravidelne bicyklujem, posilňujem, hrám hokej a celkovo sa starám o svoje telo, väčšie tenisové zaťaženie stále nezvládam. Minulý rok som odohral 5 zápasov nemeckej ligy, z toho dva v bolestiach a jeden som dokonca musel vzdať.“

Od malička si väčšinu času trávil tenisovou prípravou a cestovaním po turnajoch. Zrazu táto povinnosť odpadla. Ako využívaš čas?

„Voľného času mám približne rovnako ako pred tým. Trénujem v akadémii Love 4 Tennis a to mi zaberie väčšinu dňa, takže keby ma niekto cez deň hľadal, zväčša som tam a venujem sa mládežníkom. Jediný rozdiel je v tom, že teraz som viac doma v Bratislave a po robote si nájdem viac času na spoločenské akcie a veci, ktoré mám rád, najmä na kamarátov.“

Ako ti trénovanie ide? Baví ťa to? Chcel by si to robiť aj v budúcnosti?

„To, ako mi ide trénovanie, ukáže čas. Momentálne trénujem najmä chalanov okolo 15 – 16 rokov a s nimi si na tréningoch užijem aj kopu zábavy, takže ma to baví. Zatiaľ nerozmýšľam o tom, že by som robil niečo iné ako trénovanie.“

Často sa hovorí o tom, že dnes chýbajú talentované deti, prípadne ich je málo. Keď to teraz sleduješ z prvej ruky, vnímaš to podobne?

„Problém v tom, že málo detí športuje, by sme mali hľadať v nás dospelých. U nás v akadémii sa snažíme podporiť športovanie detí napríklad tým, že spúšťame program ‚rodinné tréningy‘. Táto myšlienka sa mi páči, pretože reaguje na niektoré veci, ktoré by sme mohli my dospelí robiť lepšie, aby naše deti športovali. Ako napríklad to, že dieťa vidí rodiča ako svoj najväčší vzor, športovať. To, že rodičia trávia viac času s deťmi. Alebo napríklad to, že si veľa rodičov možno uvedomí, aký namáhavý vie byť šport a že nie vždy sa dá podať 100-percentný výkon. Prehnaná kritika nielen rodičov, ale často aj trénerov, máva za následok, že deti končia v puberte s tenisom.“

Kvôli čomu je podľa teba detí málo? Je to novou „pretechnizovanou“ dobou, rodičmi alebo chybami v systéme?

„Podľa môjho názoru nám však chýbajú nielen deti, ale aj hráči od 17 do 35 rokov. Mladí chalani sa nemajú na kom výkonnostne potiahnuť. V regenerácii ani v príliš profesionálnom prístupe, ako som sa nedávno dopočul, by som chybu určite nehľadal. Na Slovensku máme v tomto, naopak, ešte veľa čo dobiehať.“

Existuje podľa teba nejaké riešenie?

„Riešenie by som videl asi v tom, aby sme oživili klubový život. Aby ľudia radi chodili na tenis. Ako napríklad spomínanými akciami ako rodinné tréningy. Alebo spoluprácou škôl a klubov ako v Amerike, kde športovanie za univerzite prináša benefit v podobe štipendia. Aby nám hráči nekončili v 16 rokoch s tenisom, lebo sú v klube najlepší, ale priepasť medzi ich výkonnosťou a výkonnosťou profi hráčov je demotivujúco veľká.“

Máš ešte nejaký tenisový sen?

„Svoje sny som si ako hráč viac-menej splnil. Zahral som si aj na ATP turnaji aj na Grand Slame. Ako tréner mám, samozrejme, sen vychovať svetového hráča. Avšak budem rád, aj keď z chalanov, ktorých teraz trénujem, vyrastú ‚normálni‘ chlapi, ktorí sa naučia vyrovnať sa s prehrou, prekonávať životné prekážky a nebudú ľutovať, že hrali tenis aj keď sa z nich nestanú profesionáli.“